Hagia Sofia ako mešita signalizuje snahu o vymazanie dedičstva kresťanstva aj Atatürka

Západná strana Hagie Sofie, vstup do chrámu a podstavec jedného zo štyroch minaretov, 2015. (Jakub Konečný)

Zdroj: (vložte zdroj)

Právne odôvodnenie prípadu

Pojednávanie v 10. oddelení Rady štátu otvorila strana žaloby, ktorú zastupuje konzervatívne pro-islamské združenie. Právnici žalobcu žiadajú anulovanie rozhodnutia Rady ministrov z roku 1934 počas prezidentského úradu Mustafu Kemala Atatürka, ktoré rozhodlo o zmene štatútu komplexu na múzeum (funkčné od roku 1935). Podľa žaloby bolo toto rozhodnutie protiprávne, keďže budova bola súkromný majetok sultána Mehmeda II., ktorý mesto v roku 1453 dobyl, a teda štát nemal na rozhodnutie právo. Štátny zástupca naopak rozhodnutie z roku 1934 bráni ako legálne. Možnosť zmeny štatútu Hagie Sofie však pripustil, mal by podľa neho o nej rozhodnúť štát. Súd Rady štátu zasadal vo štvrtok 2. júla 2020 a na rozhodnutie si zobral čas, rozhodne do 15 dní.

Erdoğanovej strane hrá do karát, že podobný právny precedens v krajine už nastal. V novembri 2019 súd rozhodoval v takmer identickom prípade o stavbe Chrámu Svätého Spasiteľa na severe konštantinopolského starého mesta (múzeum Chora). Ide opäť o výnimočnú ukážku neskorého byzantského stavebného umenia, ktorá bola v 16. storočí prestavaná na mešitu a v roku 1948 v nej bolo vytvorené múzeum. Súd rozhodol, že rozhodnutie z roku 1948 bolo nelegálne, lebo „budova mešity nemôže slúžiť na žiadne iné ako esenciálne účely“. Otázkou zostáva, čo by sudcovia povedali na námietku, že „esenciálnym účelom“ pri Hagii Sofii aj Chore bolo predsa byť kresťanským kostolom a nie mešitou.

Príklady kresťanského byzantského aj islamského osmanského umenia v hlavnej lodi Hagie Sofie, 2015. (Jakub Konečný)

Prezidentove dôvody

Prezident Erdoğan ako najvplyvnejšia osoba v krajine jednoznačne vyjadril podporu iniciatíve na prerod na mešitu na zasadnutí svojej Vysokej poradnej rady 16. júna 2020, pričom vyjadril očakávanie, že súd rozhodne v prospech návrhu islamistov. Výrazný apel prezidenta v tejto veci bol prekvapujúci. Hoci myšlienka mu bola sympatická už dlhodobo, až do konca roku 2019 sa za svojich 18 rokov vo vysokej politike nikdy vo veci aktívne neangažoval. Komentátori toto eskalovanie jeho aktivity pričítajú momentálnej vnútropolitickej situácii v Turecku. V posledných mesiacoch prezidentova popularita významne kolíše. Vo februári sa ocitla na najnižšej úrovni za posledné dva roky, kedy dosiahla len 41,9 %, v apríli naopak stúpla na najvyššiu hodnotu 55,8 %. Ako hlavné dôvody nespokojnosti voličov sa udávajú narastajúce autoritárske tendencie režimu a potláčanie ľudských práv, najmä v radoch nezávislých novinárov a opozičných politikov. K popularite prezidenta neprispela ani turecká ekonomika, ktorá dlhodobo nerastie uspokojujúco a turecká líra oslabila oproti doláru o 36 % za posledné dva roky. Prezidentovi naopak k nárastu popularity pomohlo relatívne úspešné zvládnutie prvej vlny pandémie COVID-19 v krajine.

Zároveň musí Erdoğan pozerať na svojich domácich politických konkurentov v pravicovo-konzervatívnom spektre. Ponuka na pravej strane spektra nebola už dlhé roky taká rôznorodá a Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP, Adalet ve Kalkınma Partisi) si chce pochopiteľné svoje výsadné miesto uhájiť. K tradične silno pravicovej a pro-islamskej MHP (Milliyetçi Hareket Partisi, Strana nacionalistickej akcie) okolo Devleta Bahceliho a odídencom z nej zo sekulárnejšej a viac kemalistickej strany İYİ (Dobro) okolo Meral Aksener sa pridali v krátkom čase dvaja noví hráči. Bývalý premiér, minister zahraničných vecí a predseda Erdoğanovej strany AKP, Ahmet Davutoğlu, založil v decembri 2019 Stranu budúcnosti (GP, Gelecek Partisi), ktorá cieli na podobných voličov ako AKP; rovnako tak bývalý minister hospodárstva za AKP, Ali Babacan, založil v marci stredopravú Stranu demokracie a pokroku (Demokrasi ve Atılım Partisi, DEVA). Davutoğlu a Babacan sa zatiaľ profilujú mierne liberálnejšie než Erdoğan, na svoje vymedzenie voči nim sa AKP môže posúvať viac doprava v sociálno-konzervatívnom smere.

Hoci prezidentova vládna strana zažívala po konsolidácii moci po neúspešnom puči v roku 2016 posilnenie pozícií, prekvapivo zažila porážky v minuloročných komunálnych voľbách, kedy opozícia na čele s Republikánskou ľudovou stranou (CHP) ovládla posty primátorov v najväčších mestách krajiny a pôsobivé bolo najmä víťazstvo Ekrema İmamoğlua v Istanbule. Najbližšie celoštátne voľby sa však v krajine budú konať až v roku 2023, čo poskytuje Erdoğanovi dostatok času na konsolidácie svojich pozícií.

Úzkospektrálne poňatie kultúrnej ikony

Zmena využitia sakrálnych stavieb nebola v dejinách ľudstva ničím výnimočným. A to jednak zmena v strate primárne náboženského významu, čo na Slovensku poznáme najmä pri desiatkach synagóg, no v západnej Európe už aj pri mnohých kostoloch, zároveň zmena v rámci presunu budovy pod iné náboženstvo. Rímsky chrám Panteón sa v 7. st. po Kr. stal kresťanským kostolom. Katedrála sv. Mikuláša vo Famaguste na Cypre sa v 16. storočí prestavala na mešitu či mešita Pašu Kásima v Päťkostolí sa v 18. storočí premenila na katolícky chrám. Nemusíme chodiť ani tak ďaleko. Synagóga v Bánovciach nad Bebravou sa zmenila na evanjelický kostol, farský kostol Povýšenia sv. Kríža v Nových Zámkoch v čase okupácie mesta Turkami slúžil ako mešita, následne sa stal opäť kostolom. Nehovoriac o stovkách kostolov na Slovensku, ktoré zmenili konfesionálnu príslušnosť medzi katolíkmi a protestantmi počas stáročí reformácie a rekatolizácie. Osobne nepatrím k zástancom zmeny využívania, preferujem, aby každá náboženská budova fungovala prioritne pre komunitu, pre ktorú bola vytvorená, pokiaľ je tá v mieste stavby stále prítomná.

Hagia Sofia však nie je iba hocijaký kostol či mešita. V čase výstavby v roku 537 sa stala najväčším kostolom na svete a ním zotrvala takmer milénium. Za ten čas sa stala príkladom pre islamskú aj pravoslávnu sakrálnu architektúru a takpovediac najjagavejším symbolom celej ortodoxnej cirkvi a kultúry. Zároveň slúžila na korunovácie byzantských a latinských cisárov. Rovnako následne v rokoch 1453-1934 slúžila ako jeden z najdôležitejších náboženských chrámov v Osmanskej ríši, ktorý až do výstavby Modrej mešity niekoľko sto metrov južnejšie od seba nemal páru. Po zániku Osmanskej ríše prirodzene otázka charakteru Hagie Sofie opäť nabrala na aktuálnosti a mnohí Gréci, ktorí stále po Prvej svetovej vojne tvorili v mnohých štvrtiach Istanbulu väčšinu, očakávali, že po víťazstve Grécka vo vojne proti Turkom sa stane chrám opäť kostolom. Víťazstvo však neprišlo a s ním ani žiadna zmena mešity. Prezident Atatürk však spravil podľa môjho názoru v roku 1934 veľmi múdry a štátnický krok. Pri prípade, ktorý sa javí v súboji kresťanstvo vs. islam ako hra s nulovým súčtom, zvolil možnosť C – múzeum. Ten umožnil ukázať Turecko ako pokrokový sekulárny štát, imidž akého prezident počas svojho pôsobenia v úrade cieľavedomo budoval.

Zároveň tento krok umožnil ukázať to najkrajšie z architektúry a umenia pokope. Strata statusu mešity umožnila odhalenie dovtedy v islamskom umení zakázaných nádherných byzantských malieb a mozaík, ktoré predstavujú jedinečný príklad stredovekého umenia. Zároveň komplexu zostali charakteristické jeho islamské črty, zosobnené najmä vo vonkajších pristavaných minaretoch a menších objektoch v areáli.

Hagia Sofia, Chrám Božej múdrosti či Ayasofia, prezývaná „ôsmy div sveta“, je jednoducho taký významný symbol, či už pre Grékov, pravoslávnych kresťanov, kresťanov, Turkov alebo moslimov, že neutrálny status quo, ktorý bol v medzivojnovom období nastolený, je ideálnym pre ďalšie pokojné spolunažívanie kultúr v krajine. Akýkoľvek pokus o uzurpovanie si úzkospektrálneho poňatia využitia stavby – v tomto prípade na mešitu – pobúri neislamskú časť populácie v krajine a predovšetkým mimo nej, keďže turecká kresťanská komunita sa po grécko-tureckej vojne a pogromoch v 60. rokoch zmenšila na minimum. Status múzea síce limituje možnosti vykonávania náboženských obradov v priestoroch, avšak žiadna strana nie je diskriminovaná tou druhou. Resp., de facto v súčasnosti pri Hagii Sofii tak či tak je, keďže napriek statusu múzea sa v chráme príležitostne konajú moslimské modlitby, naposledy pri príležitosti Pádu Konštatntínopolu v roku 1453, teda 29. mája tohto roku. Kresťanské bohoslužby a modlitby povolené nie sú.

Kritické hlasy proti Erdoğanovmu tlaku sa už ozvali z Grécka či USA (ústami ministra zahraničných vecí Mikea Pompea), na čo turecká vláda reagovala ostro a obvinila krajiny zo zasahovania do vnútorných záležitostí. Diplomatický tón kritiky (vzhľadom na svoju závislosť od tureckého režimu) zvolili tiež cirkevné autority, konštantinopolský ekumenický ortodoxný patriarcha Bartolomej II. a konštantinopolský arménsky patriarcha Sahak II. Navrátenie štatútu mešity Hagii Sofii by znamenalo ďalší klinec do rakvy nielen Atatürkovmu kemalizmu a sekularizmu, ale aj zvyškom stáročí kresťanskej kultúry v krajine, ktorá multikultúrnou vždy bývala a práve vďaka spolunažívaniu rôznych kultúr (Grékov, Turkov, Arménov, Židov) dokázala prosperovať. Pokiaľ súd rozhodne v prospech obžaloby, bude to pre Erdoğana veľké symbolické víťazstvo. Stane sa tým, ktorý, rovnako ako šesť storočí pred ním sultán Mehmed Dobyvateľ, získal klenot kresťanstva pre islam. To konzervatívnu časť Turkov s určitosťou nadchne, koho to však zrejme nenadchne, budú partneri Turecka z EÚ a USA. Bude to totiž len ďalší zo signálov, že Turecko pod vedením Erdoğana nie je dôstojným partnerom pre spoluprácu v oblasti euroatlantickej spolupráce. Pre Erdoğana bude bonusom, ak by ihneď po rozsudku mohol v Hagii Sofii slúžiť islamské modlitby 15. júla, kedy si krajina pripomenie štvrté výročie neúspešného puču.

Plán D?

Na výsledok súdu si musíme niekoľko dní počkať. Osobne ho očakávam naplnený skôr obavami zo sklamania, že úzkospektrálne islamské poňatie tohto svetového dedičstva UNESCO naberie na realite. V prípade opačného výsledku bude aspoň ten dôvodom na radosť.

Pokiaľ sa pozrieme na budúcnosť Hagie Sofie ako na hru s nulovým súčtom A/kostol vs. B/mešita spoločne so statusom quo C/múzeum, ktorý úplne neuspokojuje žiadnu náboženskú skupinu, arménsky patriarcha Sahak II. predsa len ponúkol ideu, ktorá by prípad chrámu pretvorila na hru s nenulovým súčtom. Sahak v júni 2020 prezentoval názor, že rovnako nie je spokojný s tým, že budova slúži čisto ako múzeum. Vedel by si však predstaviť, že by slúžila ako ekumenický chrám, v ktorom by mohli prebiehať ako moslimské, tak aj kresťanské obrady. Chrám je podľa neho dosť veľký, aby poňal veriacich oboch vierovyznaní. Kresťanstvo v súčasnosti ukazuje, že takáto ústretovosť možná je. Príkladom je anglikánsky kostol Church of Epiphany vo Washingtone, v ktorom každý piatok fungujú moslimské obrady. Rovnako v čase koronakrízy umožnil moslimom modlitby vo svojich priestoroch tiež ECAV kostol v Berlíne. Ide pritom v oboch prípadov o stavby s čisto kresťanskou minulosťou, ktoré voči islamu spravili ústretový krok. Preto by v prípade stavby, ktorá síce bola 500 rokov mešitou, no predtým 1000 rokov kostolom, ústupok v súčasnosti majoritnej populácie moslimov voči menšine kresťanov a kompromis bol krásnym príkladom, že náboženstvá, veriaci obe v jediného Boha, dokážu vedľa seba a spolu existovať aj v moslimskej krajine.