Umelecká rekonštrukcia lodí z expedície, ktorú viedol Čeng Che Zdroj: Wikimedia Commons[/caption]
V úvode knihy Mezinárodní politika sa český politológ Oskar Krejčí zamýšľa nad tým, prečo sa na začiatku novoveku Európa dostala do popredia a predbehla Čínu. Tejto téme sa venoval už skôr americký geograf a historik Jared Diamond.
Na začiatku pätnásteho storočia sa čínsky admirál Čeng Che vydal na námornú expedíciu na čele flotily s 317 plavidlami do Indie, Perzie, Arábie až po východnú Afriku, odkiaľ priviezol napríklad žirafu. Boli tam “lode pokladov”, deväťsťažňové lode s mosadznými a železnými delami s dĺžkou 128 metrov a výtlakom 2,7 tisíc ton. Ak by sme si mali v tom čase tipnúť, či Číňania, alebo Európania ovládnu svetové moria, tak expedícia Čeng Cheho nám jasne hovorila, že budúcnosť bude čínska. Iba žeby nie? Kde sa stala chyba?
V polovici 15. storočia čínsky cisár zatrhol všetky námorné plavby, aby sa všetky cenné zdroje sústredili na obranu severnej hranice pred mongolskými kočovníkmi. Stavbu lodí s viac ako dvoma sťažňami zakázali a staviteľov lodí uväznili, všetky technické náčrty na stavbu lodí boli tiež zničené.
O niekoľko desaťročí neskôr sa mladý Janovčan Krištof Kolumbus pokúšal, aj s výpočtami florentského astronóma Paola dal Pozzo Toscanelliho presvedčiť portugalského kráľa, aby podporil jeho výpravu na nájdenie západnej cesty do Ázie. Jeho návrh posúdili traja kráľovskí poradcovia, ktorí ho zmietli zo stola ako neuskutočniteľný. V tom čase Portugalci sa totiž sústredili na nájdenie cesty do Indie oboplavanim Afriky.
Posmrtný portrét Krištofa Kolumba od Sebastiana del Piomba. Zdroj: Wikimedia Commons[/caption]
Našťastie pre Kolumba, keď ho odmietli Portugalci, stále existovalo veľa iných panovníckych dvorov, ktoré by ho mohli podporiť. Svoj projekt prezentoval aj Španielsku (v tom čase ešte personálnej únii Kastílie a Aragónska) a ako záložný plán mal aj Anglicko. Katolícke veličenstvá : Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska akurát dokončili reconquistu dobytím Granady a po ukoristení jej bohatstva a skončení niekoľko storočného zápasu boli ochotní podporiť expedíciu cez Atlantik. Určite nechceli pripustiť, aby susedné Portugalsko získalo zrazu monopol na zámorský obchod s Áziou.
Rozhodujúci rozdiel medzi Čínou a Európou bol jasný: v Číne stačilo, aby cisár zatrhol zámorské plavby. Keď aj Kolumbus portugalského kráľa nepresvedčil, stále bolo viacero ďalších panovníckych dvorov, kde mohol prezentovať svoj projekt. Čeng Che a jeho nasledovníci túto možnosť nemali, nebol žiaden kantonský guvernér, ktorý by mu ešte jednu výpravu, povedzme do Austrálie, zasponzoroval. Ako konštatuje Oskar Krejčí “Existencia viacerých ekonomických a vojenských centier moci v Európe, ktorá sa prejavovala toľkými vojnami, sa stala dôležitou obranou pred jej strnulosťou”
Ďalší rozdiel medzi Čínou a Európou je takpovediac paradigmatický. Český sociológ Jaroslav Krejčí vo svojom diele Postižitelné proudy dějin charakterizuje čínsku civilizáciu ako kratocentrickú, ktorá je ako celok kolektivistická, s dôrazom na poslušnosť voči autorite, v tomto prípade stelesnenej cisárom, ktorého legitimita sa opiera o Nebeský mandát. Z podstaty veci tak čínska spoločnosť bola nastavená etatisticky, keďže vládnucou elitou boli byrokrati.
Západnej (európskej) civilizácii bola naopak vlastná antropocentrická (dôraz na človeka ako jednotlivca) a ekléziocentrická (vnímanie človek ako súčasť spoločenstva veriacich – cirkvi) paradigma, a Európa okrem toho, že bola politicky rozdrobená, mala taktiež aj veľmi rozmanité elity – okrem feudálnej šľachty sme tu mali slobodné mestá (ako Hamburg, Brémy, Benátky či Janov) so svojimi kupeckými elitami a cirkev ako samostatnú inštitúciu. Skrátka, ako napísal Samuel Huntington, západná civilizácia bola význačná svojim sociálnym pluralizmom. Existencia šľachtických, meštianskych či cirkevných výsad znamenala, že žiaden cisár alebo panovník nemohol jedného dňa napríklad zakázať zbrane z pušného prachu. A ak by tak aj spravil, tak susedný panovník by to nespravil, a so silnejšou armádou by ho v najbližšej vojne porazil.
Predstavme si teraz, že za účelom efektívnejšieho riadenia a zosúlaďovania štandardov sa čoraz viac kompetencii sústreďuje v Bruseli, Washington D.C. Leží tam zodpovednosť za budúcnosť takmer celého kontinentu. Je úplne prirodzené, že sa bojíme urobiť chybu, a preto mnohé nápady radšej zamietneme. Prípadne chceme spraviť svet lepším tak, že zakážeme škodlivé spaľovacie motory. V každom prípade máme jedno rozhodovacie centrum, ktoré v dobrej viere spraví rozhodnutie, ktoré sa postupom času ukáže ako škodlivé. Dopredu sa to ťažko dá povedať, a po bitke je každý generál. Problém je, že na tom tratí takmer celý kontinent.
Teraz si predstavme, že popustíme uzdu, a na Slovensku by sme každej župe alebo každému okresu posilnili rozhodovacie právomoci. Mnohé by pokračovali zo zotrvačnosti. Spravíme si však taký malý brainstorming opatrení, pričom každé aj vyskúšame. Povedzme v 20 z nich by sa rozhodli vyskúšať nejaké nové opatrenie: 10 z nich by bolo škodlivých, 5 by nespravilo síce žiadnu škodu, ale ani úžitok, a 5 by bolo naozaj prospešných. Dopredu je však veľmi ťažké povedať, ktoré z tých 5 riešení sú naozaj tie prospešné, ak nechceme aby nám tu veci pokazili škodlivé opatrenia, tak nakoniec často vylejeme s vaničkou aj dieťa. To škodlivé riešenie môže naozaj byť škodlivé, ale jeho škody iba lokálne: nepokazí sa ním celý štát, iba jeho malá časť.
Douglas Murray napísal knihu Podivná smrť Európy. On vidí problém v imigrácii, Arnold Toynbee si všimol, že predposledné štádium každej civilizácie je zjednotenie v univerzálnej ríši s jedným rozhodovacím centrom. Keď sa to stane, kreatívna menšina je vytlačená, a vládne dominantná väčšina, ktorá však nevie, čo ďalej.
Ak chceme zastaviť úpadok našej civilizácie, umožnime kreatívnej menšine, aby hľadala riešenia na výzvy našej doby.
Andrej Kolárik