Samit pre demokraciu: časť 1.

Zdroj: (vložte zdroj)

Prečo sa samit koná?

Jeden z mnohých zahraničnopolitických sľubov Joea Bidena počas jeho prezidentskej kampane bol práve zorganizovať podujatie, ktoré spojí lídrov demokratických štátov a združí ich v tom, aby lepšie reagovali na autoritárske tendencie, ktoré sa vo svete šíria. V tomto je možné štatistikami podložiť, že napr. Economist Democracy Index eviduje od roku 2006 trvalé pozvoľné oslabovanie demokracií vo svete. Biden sa v kampani vymedzoval proti vtedajšiemu prezidentovi Trumpovi a jeho štýlu politiky, kedy sa USA neprofilovali ako “líder demokratického sveta” či ochranca ľudských práv, ale preferovali svoj vlastný štátny záujem. Po úspechu vo voľbách sa teda očakávalo, či Biden svoje slová splní, alebo pôjde len o prázdny sľub.

Cez leto sa začali črtať kontúry samitu ako reálnejšie a USA zverejnili, že sa bude konať v decembri. Pandemická situácia predurčila, že konanie musí byť hybridné s veľkou časťou účastníkov pripojených len virtuálne. A kto vlastne budú tí účastníci?

(Ne)účasť (ne)demokracií

Od augusta do októbra sa kryštalizoval zoznam krajín, ktoré sú na samit pozvané. Na účasť teda štáty, aj Slovensko, nemohli vyplniť akúsi prihlášku, museli obdržať pozvanie od americkej strany. Predpokladá sa, že vzhľadom na osobnú angažovanosť prezidenta Bidena bude zastúpenie účastníkov na najvyššej možnej diplomatickej úrovni hláv štátov, resp. predsedov vlád. Za Slovensko by sa mala zúčastniť prezidentka Čaputová, čo už stihol okomentovať predseda Smeru, Robert Fico s tým, že porovnal prezidentku s africkými diktátormi pre jej údajné “zmarenie” smeráckeho referenda, ktorého otázky neboli v súlade s Ústavou… Škoda slov.

Pravdou však je, že výber pozvaných krajín vyvoláva otázky naprieč svetom. Zúčastňuje sa väčšina štátov sveta, očakáva sa 108 účastníkov (vrátane miesta pre EÚ). Hostia tak pripomínajú skutočne vo všeobecnosti množinu demokratických krajín, no viditeľne ovplyvnenú záujmami americkej geopolitiky. V súčasnosti existuje viacero rebríčkov, ktoré z pohľadu amerických či európskych mimovládnych organizácií a think-tankov hodnotia slobodu či demokraciu naprieč krajinami a sú vo všeobecnosti uznávané. Varieties of Democracy (V-Dem) Electoral Democracy Index, Freedom House Global Freedom in the World, Index of Economic Freedom, Press Freedom Index či Democracy Index od Economistu.

Rozdelenie účastníkov samitu podľa ich hodnotenia slobody od Freedom House, zdroj uvedený vyššie.

Nech sa pozeráte na hociktorý z nich, je očividné, že USA sa rozhodovlai podľa zvláštnych kritérií, ktoré nie sú schopné jasne vysvetliť. Nech si o politike Viktora Orbána myslíme čokoľvek, Maďarsko je stále neporovnateľne stabilnejšou demokraciou než taký Pakistan (dlhodobo neschopný ochrániť kresťanskú menšinu pred islamistickými perzekúciami vyplývajúcimi zo šaríe), Angola či dokonca Demokratická republika Kongo (ktorá v rebríčku Democracy Index je na druhom najhoršom mieste vôbec, za ňou je len KĽDR). Predsa sa však zástupcovia Pakistanu či Konga budúci týždeň na samite zúčastnia, Maďari nie.

Rovnako tak, pre USA kľúčový región severnej Afriky a Blízkeho východu, zastúpia iba dva štáty – Izrael a Irak. Izraelská účasť bola stopercentne istá vzhľadom na strategické partnerstvo oboch štátov. Pokiaľ by sa zúčastnil iba židovský štát, vyvolalo by to akiste nevôľu okolitého arabského sveta. Ako protiváhu teda pozvali pozvánku Bagdadu. Účasť Iraku, keď naproti tomu napr. Tunisko, ktoré sa najlepšie zo všetkých štátov v regióne transformovalo po Arabskej jari, pozvané nebolo, je opäť ťažko pochopiteľná inak než to, že Američania po letnom fiasku v Afganistane chcú diplomaticky podporiť spriatelené režimy v Iraku či Pakistane. Ak chceme vedieť, aké kritériá výberu zvolila Bidenova administratíva, dozvedáme sa toto:

„Spojené štáty americké oslovili regionálne rôznorodý súbor dobre etablovaných a mladších demokracií, ktorých pokrok a záväzky prispejú k spravodlivejšiemu a mierovejšiemu svetu.
Naším cieľom je byť čo najviac inkluzívny. Pracujeme na tom, aby sme zabezpečili, že všetky relevantné hlasy a názory budú súčasťou procesu samitu.
Budeme pokračovať v spolupráci s účastníkmi samitu a ďalšími vládami na celom svete, aby sme bojovali proti úpadku demokracie, podporovali rešpektovanie ľudských práv a bojovali proti korupcii doma aj v zahraničí – či už sa táto práca uskutoční v rámci alebo mimo rámca samitu.
Usilujeme sa o zapojenie všetkých krajín, ktoré prejavia skutočnú ochotu prijať záväzky podporujúce ciele summitu.“

Znázornenie hodnotení niektorých (ne)pozvaných štátov v nedávnych rebríčkoch zameraných na slobodu a demokraciu. Zdroj: Wikimedia Commons, upravil autor

Rozumiem tomu, že ak je aj nejaký režim iba čiastočne demokratizovaný, je dobré neignorovať ho, ale nadviazať s ním užšiu spoluprácu, ktorá môže viesť k upevneniu demokratického prostredia. Pre Slovensko ako malý liberálnodemokratický štát je oveľa výhodnejšie, aby čo najviac štátov na svete udržiavalo s nami kompatibilné demokratické hodnoty, ktoré vieme aplikovať aj v multilaterálnom prostredí medzinárodných organizácií. Avšak, ponechanie niektorých štátov bokom, pričom iné, ktoré sa zásadám demokracie priečia viac než ony, pozvanie dostanú, pôsobí zvláštne. Toto akési vytrestanie za krátko- až strednodobý negatívny posun v úrovni demokracie, kam môžeme zaradiť Maďarsko, Turecko či Tunisko, môže viesť k väčšiemu uzavretiu sa do seba a ku vzdialeniu sa od svojich demokratických partnerov.

Dve Číny

Rozruch tiež spôsobilo najmä na oboch brehoch Tichého oceánu prelomové pozvanie Taiwanu. Taiwan/Čínska republika dlhodobo spĺňa všetky atribúty demokratického nezávislého štátu, ktorý si zaslúži našu podporu a má plné právo na koexistenciu v medzinárodnom prostredí. Doposiaľ však tlak ČĽR a s ním spojené najmä ekonomické záujmy štátov vrátane Slovenska v pevninskej Číne toto uznanie neumožnili. Tu naopak môžeme USA vzhľadom na demokratický étos pochváliť. Taiwan predstavuje ukážkový model, ako sa vo východoázijskej kultúre postupne vybudovala stabilná demokracia prechodom z nedemokratického režimu. Je však otázne, či účasť samotné dokáže ostrovnému štátu dopomôcť k vymaneniu sa spod diplomatickej izolácie, čo sa týka ignorácie jeho zastúpenia v medzinárodných organizáciách.

Na samite sa majú na jednotlivých paneloch zúčastniť aj doposiaľ nekonkretizovaní predstavitelia občianskej spoločnosti, médií či súkromného sektoru. Ich rola v rámci celého procesu však nie je známa a podľa vyjadrení pre Politico sú predstavitelia viacerých mimovládok frustrovaní z nimi vnímanej marginálnej role, ktorú majú na samite zastávať.

Čo z toho?

USA uvádza, že ich hostiteľský štát chce načúvať ostatným krajinám a učiť sa, keďže každá demokracia by mala byť schopná priznať si svoje nedostatky. USA sa na samite chcú zamerať na tri kľúčové témy: obrana voči autoritárstvu, boj s korupciou a šírenie rešpektu k ľudským právam. Všetko teda dosť široké a značne abstraktné pojmy.

Predpokladá sa, že po samite, nech sa ho už zúčastní ktokoľvek, je nutné urobiť ďalšie praktické a realistické kroky, aby celá iniciatíva nevyšumela. Nemôžeme čakať od samotného samitu príliš veľa. Vyše 100 krajín s úplne inými problémami sa za dva dni len ťažko dokáže zhodnúť na niečom prelomovom. V praxi je teda nutné najmä zriadenie menších pracovných skupín, zameraných na čiastkové problémy, ktoré demokracie vo svete trápia a pri ktorých majú niektoré štáty skúsenosti, ktoré môžu zdieľať aj s inými partnermi.

Fontaine a Cohen identifikujú tri potenciálne piliere na splnenie cieľov samitu v podobe posilnenia demokratických režimov.

Inside-out diplomacia – ukážky silných stránok niektorej z krajín, z ktorých si iné môžu brať príklad (napr. Južná Kórea a jej zvládnutie volieb počas pandémie; Malawi a jeho zachovanie nezávislosti súdnictva aj po volebných podvodoch; Portugalsko a jeho postup pri boji s pandémiou koronavírusu)
obrana a šírenie demokracie – predovšetkým aktuálna obrana voči nevojenským (hybridným) hrozbám (Estónsko a jeho obrana voči kybernetickým útokom; Nemecko a jeho podpora inštitucionalizovanej demokracie cez politické nadácie, tzv. Stiftung; Austrália a jej odolnosť voči ekonomickému zastrašovaniu a dezinformáciám)
technologická spolupráca – primárne čeliť tomu, aby sa komunistická Čína stala hlavným centrom svetovej umelej inteligencie či biotechnológií cez podporu vlastných projektov (ako britský projekt AI Superpower či cez skúsenosti škandinávskych štátov, Izraela a Taiwanu).

Záverom celého snaženia má byť druhý samit, ktorý sa má opäť na Bidenovo pozvanie konať (už v osobnej a nie online podobe) takto o rok, koncom roku 2022. Kľúčové teda bude, ako bude zorganizovaná práca menších pracovných skupín v prvých mesiacoch budúceho roka. Potenciál na výmenu dobrých praxí u demokracií tu určite je. Verejnosť samotná, nielen vrcholoví politici, by si mala všímať, čo sa robí v iných demokratických štátoch inak, lepšie a rozmýšľať, prečo to tak nie je možné realizovať aj u nich samotných a následne na túto zmenu tiež tlačiť.

Avšak, až ochota informácie zdieľať (keďže často ide o interné veci štátov) a na druhej strane sa nimi aj inde reálne inšpirovať však môže zaistiť, aby sa okrem deklarácií a vyhlásení samit podpísal aj na hmatateľných zmenách (verme, že iba k lepšiemu) v každodenných fungovaniach demokratických spoločností. Nemám preto prehnané očakávania, avšak aspoň môžem byť pozitívne prekvapený, pokiaľ prezident Biden, na ktorom ako na organizátorovi stojí hlavné bremeno zodpovednosti, dokáže, že sa kritici mýlili.