Selfbestuur: Riešenia odolné voči štátu. Benediktova voľba v praxi

Zdroj: (vložte zdroj)

Prináša aj témy, ktoré vedia inšpirovať aj nás na Slovensku. Film ponúka riešenia komunitného federalizmu s praktickými príkladmii. Aby som obsah filmu priblížil aj slovenskému čitateľovi, prinášam aj slovenské reálie. Pre slovenského diváka je film možno o niečo náročnejší, keďže film je v afrikánčine, je však doplnený o anglické titulky, čiže dá sa rozumieť. Film je optimistický, hoci vychádza z nezávideniahodnej reality. Hľadá riešenia tam, kde by iní iba lamentovali nad prekážkami. Je to film plný nádeje, ktorý ukazuje víziu, ako byť, slovami britského historika Arnolda Toynbeeho “tvorivou menšinou”, ako tvoriť ostrovčeky pozitívnej deviácie, ako byť soľou zeme.

Film začína konštatovaním, že budúcnosť je celkom isto úplne inou krajinou, kde sa veci robia úplne inak, a nie regulovane od stola etatistami z hlavného mesta. Juhoafrická republika má od Kapského mesta po rieku Limpopo 2000 km na šírku, a pritom sa takmer všetko riadi z jedného centra. Eskom, hlavný štátny dodávateľ elektriny nefunguje, centrálne riadenej polícii sa situácia úplne vymkla z rúk.

Do protikladu dáva dve formy štátoprávneho usporiadania: centralizmus a federalizmus. Pri centralistickom modeli štátu etatisti koncentrujú všetku moc v jedných rukách a jedným šmahom ruky zrušia vlakové zastávky na druhom konci krajiny alebo zavrú školy v celom štáte. V takom prípade sú tu starostovia iba na plnenie celoštátneho plánu na miestnej úrovni. Pri politickej transformácii Juhoafrickej republiky, ktorá má 11 domácich jazykov, však federalizmus vôbec nebol vážnou alternatívou, keďže v odchádzajúcej aj novej štátostrane boli etatisti, pre ktorých bol centralizmus jediným modelom, ktorý poznali. “Problémom centralizovaného politického zmýšľania je, že vedie k centralizovanému zmýšľaniu spoločenského poriadku”. Ak máme problém v škole, tak prestaňme čakať na riešenie od ministerstva a vyriešme si ho sami.

Ako hovorí Ernst Roets, predseda AfriFora: “Silná centrálna vláda má obrovskú moc, ktorá vnucuje svoje myšlienky, ako má spoločnosť vyzerať, na komunity a výsledkom je viac napätia, nie menej.” Ak môžu od stola etatisti z Bratislavy rozhodovať o Novej Sedlici, tak rovnako môžu o Bratislave rozhodovať aj z Terstu na Jadrane, veď vzdialenosť je rovnaká. Federalizmus na to hovorí: máme tu rozličné riešenia na rôzne problémy. Kým Bratislava rieši x-tý obchvat, máme tu obce, ktoré ešte nemajú ani len kanalizáciu alebo vodovod.

Následne sa kamera vybrala do Južného Tirolska v severnom Taliansku, ktoré si necháva 90 % výberu z daní v provincii a je od roku 2016 najbohatšou provinciou Talianska. Hovoria o autonómii ako častom nástroji ochrany menšín. V oblasti kultúry majú dokonca výlučné kompetencie. V čase fašistického Talianska bola nemčina a nemecký spolkový život v regióne zakázaný a Taliani sa snažili toto územie asimilovať, aj tým, že privážali robotníkov z južného Talianska. Väzby medzi Afrikáncami a Južným Tirolskom sú dosť silné, existuje dokonca Kruh juhotirolsko-afrikánskeho priateľstva. Obyvatelia Južného Tirolska zdôrazňujú tri body: uchovanie jazyka a identity, jednotu a nádej v budúcnosť.

Problém centralistických štátov je, že kontrolujú celé územie cez štandardizáciu. Od nevyhnutnej infraštruktúry ako pošty, doprava či energetika, cez homogenizáciu a štandardizáciu školstva, médií a nakoniec myšlienok a ideí. “Je to o kontrole. Kto štandardizuje, ten kontroluje.” Pri takomto zmýšľaní sa rôznorodosť jazykov a kultúr stáva problémom a treba s tým niečo spraviť. Aj v Uhorsku sme s tým mali skúsenosť. Presadenie liberalizmu a rušenie autonómie jednotlivých žúp išlo ruka v ruke s maďarizáciou. Podobne vo Francúzsku jedným z prvých opatrení, s ktorým prišli revolucionári, bolo zrušenie miestnych autonómií a parlamentov a následná nútená asimilácia Bretóncov, Baskov, Kataláncov, Provensálcov a všetkých miestnych odlišností.

Imperialisti rozmýšľajú v myšlienkach štandardizácie, Gleichschaltungu. Na Slovensku sa etatistom darí najmä vďaka princípu Divide et impera, keď je samospráva rozbitá na vyše 2920 obcí, miest a mestských častí, pričom polovica z nich nemá ani 1000 obyvateľov. Tzv. VÚC zasa vôbec nerešpektujú historickú identitu a prirodzené rozdelenie Slovenska na župy, ktoré sa formovalo po stáročia. Je absurdné, aby Spišský hrad bol v inej župe ako Spišské Podhradie.

Kamery sa následne vyberajú do mestečka Orania v Severnom Kapsku, ktoré bolo postavené na okraji púšte s myšlienkou byť domovom pre Afrikáncov, založené na troch pilieroch: vlastné územie, vlastné inštitúcie, vlastná práca. Je príkladom, ako si komunita dokáže vydobyť si vlastný priestor. Výsledkom je rastúce, inovatívne mestečko s neexistujúcou kriminalitou. Na rozdiel od ostatných častí Juhoafrickej republiky tu nedominujú témy kriminality, korupcie či rasistickej legislatívy BEE (pre slovenského čitateľa: o očkovacích lotériách, gorilách či rastúcich cenách energií), ale hovorí sa o riešeniach. Naše riešenia nech sú väčšie ako problémy, aby sme ich implementovali rýchlejšie ako problémy vznikajú.

Udržateľným riešením je odolnosť voči štátu namiesto závislosti od štátu. Problémov Afrikáncov je ich roztrúsenosť po celej krajine. Výsledkom je, že všade sú v menšine. Ponúkaným riešením je ich väčšia koncentrácia.

Nikto vám nedá ideálny politický poriadok. Musíte si ho vytvoriť, ale nemôžete byť na to sám. Stratégiou AfriFora je vybudovať “Anchor communities”: sebestačné komunity ako kotvy v rozbúrenom mori. Ak sa potápa Titanik, tak sa treba dostať na záchranné člny. V miestach, kde žije väčší počet Afrikáncov, sa zabezpečí afrikánska škola, sociálny a bezpečnostný plán. Decentralizované riadenie spoločnosti ako takej. Nejde len o decentralizáciu štátnej správy, ale o budovanie neštátnych vzorcov poriadku. Čokoľvek komunita ukáže, že má vôľu vybudovať, sa dá vybudovať.

Táto vízia evokuje praktický príklad stratégie Roda Drehera, ktorú popisuje vo svojej knihe Benediktova voľba. V oblasti bezpečnosti už majú po celej krajine 165 – nazvime to občianskych hliadok – a 160 pobočiek, ktoré zveľadujú svoje okolie, napríklad opravovaním výtlkov. Film sa končí slávnym citátom Alexandra Solženicyna: “ Každá generácia čelí iba jednej voľbe, a to, či preberie na seba úlohu storočia.” Na to si musí každý z divákov odpovedať sám. Či prevezme túto úlohu alebo ostane pasívny. Lebo nakoniec dostaneme pre nás a naše deti takú budúcnosť, akú si vytvoríme.